
ვეფხისტყაოსანი
L’uomo dalla pelle di leopardo
როსტევან მეფისაგან და ავთანდილისაგან ნადირობა
La caccia di Re Rostevan e Avtandil
დილასა ადრე მოვიდა იგი ნაზარდი სოსანი,
ძოწეულითა მოსილი, პირად ბროლ-ბადახშოსანი,
პირ-ოქრო რიდე ეხვია, შვენოდა ქარქაშოსანი,
მეფესა გასლვად აწვევდა, მოდგა თეთრ-ტაიჭოსანი.
შეეკაზმა მეფე, შეჯდა, ნადირობას გამოვიდეს;
მგრგვლივ მინდორსა მოსდგომოდეს, ალყად გარე შემოჰკრვიდეს;
ზეიმი და ზარი იყო, სპანი ველთა დაჰფარვიდეს,
ნაძლევისა მათისათვის ისროდეს და ერთგან სრვიდეს.
უბრძანა: “მონა თორმეტი მოდით, ჩვენთანა ვლიდითა,
მშვილდსა ფიცხელსა მოგვცემდით, ისარსა მოგვართმიდითა,
ნაკრავსა შეადარებდით, ნასროლსა დასთვალვიდითა!”
დაიწყო მოსლვა ნადირმან ყოვლთა მინდორთა კიდითა.
მოვიდა ჯოგი ნადირთა ანგარიშ-მიუწვდომელი:
ირემი, თხა და კანჯარი ქურციკი მაღლად მხლტომელი.
მას პატრონ-ყმანი გაუხდეს, ჭვრეტადმცა სჯობდა რომელი!
აჰა მშვილდი და ისარი და მკლავი დაუშრომელი!
ცხენთა მათთა ნატერფალნი მზესა შუქთა წაუხმიდეს,
მიჰხოცდეს და მიისროდეს, მინდორს სისხლთა მიასხმიდეს,
რა ისარი დაელივის, მონანი-ყე მოართმიდეს.
მხეცნი, მათგან დაკოდილნი, წაღმა ბიჯსა ვერ წასდგმიდეს.
იგი ველი გაირბინეს, ჯოგი წინა შემოისხეს,
დახოცეს და ამოწყვიდეს, ცათა ღმერთი შეარისხეს,
ველნი წითლად შეეღებნეს, ნადირთაგან სისხლი ისხეს.
ავთანდილის შემხედველთა: “ჰგავსო ალვას, ედემის ხეს”.
იგი მინდორი დალიეს, მართ მათგან განარბენია,
მინდორსა იქით წყალი დის და წყლისა პირსა კლდენია.
ნადირნი ტყესა შეესწრნეს, სადა ვერა რბის ცხენია.
იგი მაშვრალნი ორნივე მოსწყდეს, რაზომცა მხნენია.
L’alba mirò su Avtandìl su candido destriero farsi avanti,
bello come di serra giglio e avvolto in manto di corallo.
Il viso, radioso più di gemma, era brunito d’oro.
Splendido d’arco e di faretra, invitò il re sul campo.
Bardato di sue vesti ed armi montò il sovrano in sella
e gli si unì alla caccia. Attorno al campo faceva gente cerchio
in chiasso e testa attesa, e ‘l teneva i soldati sgombro.
A sfida si affrontaron soppesando l’arco i due rivali.
Ai dodici comandò il sire di seguirlo e di reggergli
l’armi nervose, pronte le mani agl’impazienti dardi.
Al grido: “Sian conte le saette e gli animal trafitti!”
presero i poveri bersagli a correre alla morte.
A frotte e miriadi furono stanati cervi, caproni,
asini selvatici e agli camosci, e re e vassallo
ne seguivan galoppando l’orme. V’è di più nobile
qualcosa? Mirate frecce ed archi e l’instancabil braccio!
Terra smossa dai cavalli spense il sole sulla strage.
Saettavano i dardi al buio, e sangue a fiotti faceva
molle il campo. Vuote le faretre, porgeano i servi sempre
nuovi strali, che ai trafitti velli sancian l’ultimo balzo.
Corsero al galoppo in lungo e in largo ad incalzar le prede,
e tante ne stesero sull’erba che, resa vermiglia,
fea volgere sdegnato il guardo al Dio del cielo. Chi invece ‘l
tenea fisso, diceva che Avtandìl è come un’àloe in Eden.
Per ogni dove calcaron l’arena solo ad essi pervia
fino all’estremo lembo ove scorreva un rivo dall’impervie
sponde. Svanirono le prede in boschi veti ai cavalieri,
di forze depleti ma dall’ardor non domo,