
ვეფხისტყაოსანი
L’uomo dalla pelle di leopardo
ამბავი როსტევან არაბთა მეფისა
Storia di Rostevan Re D’Arabia
იყო არაბეთს როსტევან, მეფე ღმრთისაგან სვიანი,
მაღალი, უხვი, მდაბალი, ლაშქარ-მრავალი, ყმიანი,
მოსამართლე და მოწყალე, მორჭმული, განგებიანი,
თვით მეომარი უებრო, კვლა მოუბარი წყლიანი.
სხვა ძე არ ესვა მეფესა, მართ ოდენ მარტო ასული,
სოფლისა მნათი მნათობი, მზისაცა დასთა დასული;
მან მისთა მჭვრეტთა წაუღის გული, გონება და სული,
ბრძენი ხამს მისად მაქებრად და ენა ბევრად ასული.
მისი სახელი – თინათინ, არს ესე საცოდნარია!
რა გაიზარდა, გაივსო, მზე მისგან საწუნარია.
მეფემან იხმნა ვაზირნი, თვით ზის ლაღი და წყნარია,
გვერდსა დაისხნა, დაუწყო მათ ამო საუბნარია.
უბრძანა: “გკითხავ საქმესა, ერთგან სასაუბნაროსა:
რა ვარდმან მისი ყვავილი გაახმოს, დაამჭნაროსა,
იგი წახდების, სხვა მოვა ტურფასა საბაღნაროსა;
მზე ჩაგვისვენდა, ბნელსა ვსჭვრეტთ ღამესა ჩვენ უმთვაროსა.
მე გარდასრულვარ, სიბერე მჭირს, ჭირთა უფრო ძნელია,
დღეს არა, ხვალე მოვკვდები, სოფელი ასრე მქმნელია;
რაღაა იგი სინათლე, რასაცა ახლავს ბნელია?!
ჩემი ძე დავსვათ ხელმწიფედ, ვისგან მზე საწუნელია.”
ვაზირთა ჰკადრეს: “მეფეო, რად ჰბრძანეთ თქვენი ბერობა?
ვარდი თუ გახმეს, ეგრეცა გვმართებს მისივე ჯერობა:
მისივე ჰმეტობს ყოველსა სული და ტურფა ფერობა.
მთვარესა მცხრალსა ვარსკვლავმან ვითამცა ჰკადრა მტერობა?!
“მაგას ნუ ჰბრძანებთ, მეფეო, ჯერთ ვარდი არ დაგჭნობია,
თქვენი თათბირი ავიცა სხვისა კარგისა მჯობია;
ხმდა განაღამცა საქმნელად, რაცა თქვენ გულსა გლმობია:
სჯობს და მას მიეც მეფობა, ვისგან მზე შენაფლობია.
Per la grazia di Dio regnava Rostevà n d’Arabia,
spelendido, generoso e dall’aperta reggia, duce di molti
fanti e cavalieri, giusto, clemente e a guardar lungi aduso,
indiscusso dell’armi signore e del bar dir sovrano.
Aveva un’unica figlia, la luce splendente sul mondo
forse seconda al sol di tra le stelle, tal che chiunque
a lei volgeva il guardo smarriva cuore e senno e spirto;
solo i versi sublimi di un genio posson tesserne lode.
Il mondo intero sappia il suo nome, Tinatìn. Quand’ella
fu donna e non più infante, giunse a spezzar perfino il sole.
Il re chiamò allora i suoi visir, e sedutosi altero
ma cortese in mezzo a loro così disse pacato:
Ecco di che voi ed io terremo insiem consiglio.
La rosa secca e vizza muore, ma un’altra sboccia
nella serra. Volge al tramonto il sole mio
e buia e senza luna mi sta la notte innanzi.
Giunto al fine di miei giorni, gli anni -dei mali il più funesto-
mi gravan di lor peso. Oggi no, ma domani forse muoio,
tali son le cose al mondo. Che luce è quella cui fa notte
corte? Regni allor mia figlia, di cui neppure il sole è degno.”
E a lui i visir: “Perché parli o re degli anni tuoi?
Quando rosa appassisce comanda ancor ossequio,
pur sempre di profumo e incanto senza rival tra i fiori.
Può mai ‘na stella far fronte a una consunta luna?
Ancora vizza non è la rosa tua, e il tuo peggior
consiglio val più di quello altrui più saggio.
Saggio fosti a scarciar del cuore tuo l’affanno, e saggio è che
tu passi lo scettero a colei che ha soggiogato il sole.