
ვეფხისტყაოსანი
L’uomo dalla pelle di leopardo
ნახვა არაბთა მეფისაგან მის ყმისა ვეფხისტყაოსნისა
Rostevan incontra il cavaliere coperto di pelli di Pantera
ნახეს, უცხო მოყმე ვინმე ჯდა მტირალი წყლისა პირსა,
შავი ცხენი სადავითა ჰყვა ლომსა და ვითა გმირსა,
ხშირად ესხა მარგალიტი ლაგამ-აბჯარ-უნაგირსა.
ცრემლსა ვარდი დაეთრთვილა, გულსა მდუღრად ანატირსა.
მას ტანსა კაბა ემოსა, გარე-თმა ვეფხის ტყავისა,
ვეფხის ტყავისა ქუდივე იყო სარქმელი თავისა,
ხელთა ნაჭედი მათრახი ჰქონდა უსხოსი მკლავისა;
ნახეს და ნახვა მოუნდა უცხოსა სანახავისა.
წავიდა მონა საუბრად მის ყმისა გულ-მდუღარისად,
თავ-ჩამოგდებით მტირლისა, არ ჭვრეტით მოლიზღარისად, –
მუნვე წვიმს წვიმა ბროლისა, ჰგია გიშრისა ღარი სად, –
ახლოს მივიდა, მოსცალდა სიტყვისა თქმად აღარისად.
ვერა ჰკადრა საუბარი, მონა მეტად შეუზარდა,
დიდხანს უჭვრეტს გაკვირვებით, თუცა გული უმაგარდა;
მოახსენა: “გიბრძანებსო”, ახლოს მიდგა, დაუწყნარდა.
იგი ტირს და არა ესმის მისგან, გაუუმეცარდა.
მის მონისა არა ესმა სიტყვა, არცა ნაუბარი,
მათ ლაშქართა ზახილისა იყო ერთობ უგრძნობარი,
უცხოდ რამე ამოსკვნოდა გული ცეცხლთა ნადებარი,
ცრემლსა სისხლი ერეოდა, გასდის, ვითა ნაგუბარი.
სხვაგან ქნის მისი გონება, მისმან თავისა წონამან!
ესე მეფისა ბრძანება ერთხელ კვლა ჰკადრა მონამან.
არცა დააგდო ტირილი, არცა რა გაიგონა მან,
არცა გახლიჩა ბაგეთათ თავი ვარდისა კონამან.
რა პასუხი არა გასცა, მონა გარე შემობრუნდა,
როსტანს ჰკადრა: “შემიტყვია, იმას თქვენი არა უნდა;
თვალნი მზეებრ გამირეტდეს, გული მეტად შემიძრწუნდა,
ვერ ვასმინე საუბარი, მით დავყოვნე ხანი მუნ, და-“.
Videro strano un cavaliere. Pur più fiero di leone,
sedea in lacrime in riva tenendo per briglia il suo morello.
Perle incrostavan l’armi, la sella e gli altri cuoi. Tingea
di gelo il viso strazio salito dallo sconvolto petto.
Lunga copriva tunica sue forme, e sulla tunica una
pelle di pantera, e pure di pantera era il colbacco.
Arma stringeva in pugno una frusta grossa come un braccio.
Niun di lui sazio, quella mirabil vision guardavan tutti.
Uscì un servo al cavaliere scosso da sventura,che chino ‘l
capo singhiozzava e pietre fea di compassione molli
con le lucenti stille che gemean dalle corvine ciglia.
Quando gli fu presso, mancò l’animo al servo di dir verbo
tant’era turbato, sicché a lungo ristette a rimirarlo
con occhi increduli pria di poter dire: “Il re comanda
tua presenza.” L’altro, non una piega a muover labbro e
serenar la fronte, del che vieppiù colpito fu l’araldo.
Non una delle sue parole, e men che meno il senso,
giunsero a destino, e neppure il fragore dei soldati.
Mai singhiozzò sì tanto un cavaliere e cotal fiamma l’arse,
ché lacrime tingea di rosso il sangue che fluiva a fiotti.
Vagava altrove in tenebrosi pensieri la sua mente.
Ripeté il servo l’ordine del re; ma Tarièl -questo il nome
dello sconosciuto- gli occhi non terse, ancora non udì, né
fu estoro il germoglio d’un sorriso a quell’esangui labbra.
Senza risposta tornò ‘l servo al sovrano. “Cio che ordinaste
feci, ma non riuscii a vincere ascolot a un solo verbo,
sebbene a lungo al suo fianco abbia indugiato, i sensi scossi e
le pupille cieche come fossero al sol troppo vicine.”